Severné Anglicko donedávna symbolizovalo koncentráciu sociálnych problémov Veľkej Británie: zánik priemyslu, vysokú nezamestnanosť, vnútromestské getá, kriminalitu, futbalové gangy, rasové napätia, atď. Tradičné hnutia priemyselných robotníkov boli v 70. a najmä 80. rokoch za vlády Thatcherovej postupne izolované a porážané: baníci, prístavní a stavební robotníci, železničiari. Státisíce ľudí sa vysťahovalo za prácou na juh či do iných krajín, napríklad do Ameriky. Dodnes sú mnohé obytné štvrte severoanglických miest plné prázdnych, zadebnených domov.

Žiadna spoločnosť však nie je statická a pohyb obyvateľstva v krajine ako je táto nikdy neustane. V 90. rokoch spoločenské zmeny a otrasy v strednej a východnej Európe vyprodukovali migráciu Rómov do severného Anglicka. Robotnícke štvrte týchto miest sú pre prisťahovalcov atraktívne hlavne preto, že nájomné, miestne dane a poplatky sú výrazne nižšie ako v Londýne alebo všeobecne na juhu Anglicka. Hoci britské médiá tvrdia, že ide o migráciu neznámej či cudzej kultúry, nie je to pravda. Prvá vlna Rómov z východu sem prišla už v roku 1956 z Maďarska po násilnom potlačení maďarskej revolúcie. Väčšina utečencov boli mladí muži, ktorí si vzali za manželky nerómske ženy a postupne sa ´rozplynuli´, preto na severe Anglicka nevznikla žiadna trvalejšia komunita.

Po vypuknutí občianskej vojny v bývalej Juhoslávii došli Rómovia z Bosny a Hercegoviny, ktorí tu kočovali a cestou predávali koberce. Neskôr sa k nim pridali aj Rómovia z Kosova. V roku 1991 po útoku na Rómov v poľskom meste Mlawa začali prichádzať ´Walesa Roma´, čo svedčí o vtedajšej popularite robotníckeho prezidenta v Anglicku. Do polovice 90. rokov ich počet stúpol na viac ako tisíc.

V roku 1997 požiadalo o azyl v Británii asi 400 slovenských a českých Rómov. Len málokto z nich ho naozaj dostal. V tomto období sa do Sheffieldu dostala prvá rómska rodina. Oni sa stali základom pre migráciu do mesta po vstupe Slovenska a Česka do Európskej únie v roku 2004. Išlo o migráciu, ktorú sociálni vedci nazývajú reťazová. Napr. rodina z východoslovenských Bystrian, ktorá sa v Sheffielde usadila ešte ´za azylu´ (tak Rómovia nazývajú obdobie pred vstupom do EÚ), postupne skontaktovala ďalších príbuzných, ktorí prišli hneď po vstupe. Za nimi prišli ich príbuzní a známi z Bystrian, Žehry, Pavloviec nad Uhom a Košíc.

POHĽAD Z JEDNEJ STRANY
Migráciu som mal možnosť sledovať z ´európskej´ strany. Robil som komunitnú prácu v mimovládnej organizácii, ktorá pracovala s obyvateľmi sídlisk viacerých slovenských miest. Okrem iných sme pracovali aj s dvomi rómskymi skupinami v Nitre a Košiciach. Pamätám sa, ako sme s úzkosťou sledovali blížiaci sa dátum 1. máj 2004, deň vstupu Slovenska do EÚ. Počuli sme rôzne šumy o tom, že viacerí Rómovia sa chystajú emigrovať. Žiaľ, tieto zvesti sa naplnili. Viacerí šikovní mladí ľudia odišli, najprv muži a čoskoro celé rodiny.

Niekoľko nádejných projektov sa rozpadlo, v Košiciach napríklad vynikajúci sídliskový tanečný krúžok. Z olašských Rómov v Nitre odišli ako prví tí, ktorí boli najmodernejší. Akoby zastali na pomedzí medzi tradičnou komunitou, ktorá obmedzovala ich individualitu, a väčšinovou spoločnosťou, pre ktorú boli len ´Cigáni´. Radšej zvolili krok do neznáma, aby nemuseli stáť pred neriešiteľnou slovenskou dilemou.

V období po vstupe do únie sa naša kancelária občas menila na čosi ako migračný úrad, ľudia potrebovali preložiť doklady, životopisy, telefonicky overovať kontakty a zisťovať informácie. Myslím, že sme spravili maximum preto, aby ich odchod bol dôstojný, a aby cítili, že aspoň niekoľkým ´gádžom´ na Slovensku budú chýbať. Zostalo po nich pár prázdnych bytov, rozbité komunitné skupiny a na stoloch našich kancelárií pribudli pohľadnice.

POHĽAD Z DRUHEJ STRANY
Je september minulého roku, tri roky po vstupe do únie. Tesne po mojom príchode do Liverpoolu nachádzam v jednom vzdelávacom centre leták v slovenčine, ktorý pozýva na prvé stretnutie českej a slovenskej komunity v štvrti Kensington. Komunitné centrum bolo plné rómskych detí, mládeže a dospelých. ´Bielych´ som zaregistroval len zopár, aj z nich bola väčšina Angličanov a cudzincov. Smutné, dostavuje sa pocit, ktorý poznám zo Slovenska, pocit segregácie a nezmyselného izolovania sa do ´pokrvných´ skupín. Protiklad s premiešaným a pestrým Anglickom bil do očí.

Hľadal som medzi nimi niekoho z mojich známych z komunitných projektov, no nikoho som nespoznal. Akurát som zistil, že líder miestnej rómskej komunity a jeho rodina pochádzajú z rovnakého východoslovenského okresu ako ja. Ľudia vyzerali šťastní a spokojní. Hlavne mladí úplne zapadali do módneho štýlu ľudových štvrtí Liverpoolu. Rómske tínedžerky pôsobili elegantnejšie a vkusnejšie ako ich anglické biele rovesníčky, pripomínali skôr miestne ženy ázijského pôvodu. Najväčšiu autoritu tu mal český kňaz, ktorý dokázal všetkým prehovoriť do duše a vyburcovať v ľuďoch pocit súdržnosti a spolupatričnosti, za čo sa mu ušlo silného potlesku.

Akoby to zrazu dávalo zmysel. Bol som pri tom ako susedské skupiny zanikajú, keď jej kľúčoví ľudia zrazu emigrujú. Teraz som svedkom toho, ako na inom mieste vzniká komunita nová a celé sa to miesi práve z útržkov toho, čo globalizácia rozhodila po svete. Rómovia sú opäť v pohybe a to, kto sa s kým stretne a začne susediť, záleží na náhode alebo na vopred vybudovaných príbuzenských sieťach migrácie. V porovnaní s Londýnom a jeho okolím je Liverpool perifériou Anglicka. Avšak v porovnaní s periférnym postavením Slovenska je aj sever Anglicka brutálnym centrom, atraktívnym magnetom pre Rómov z Trebišova, Bratislavy či Ostravy bez rozdielu.

Na mítingu ako bol ten v Kensingtone som si uvedomil, že tu vzniká niečo historické. Títo ľudia tu zostanú. Zapúšťajú tu korene. Prispôsobujú sa. Tvoria postupne nový jazyk, zmes východniarčiny, češtiny a angličtiny, zastúpenej hlavne slovami z prostredia práce vo fabrikách. V niektorých štvrtiach dochádza k symbióze rómskych podnájomníkov a pakistanských ´landlordov´ a obchodníkov, obe skupiny objavujú vzájomné podobnosti v jazyku, mentalite, kultúre.

Severoanglické prostredie nižších životných nákladov, pomalšieho denného tempa a dobrých možností zamestnať sa na krátkodobé práce cez agentúry mnohým Rómom vyhovuje. Možno im tunajší životný štýl dáva viac priestoru žiť si podľa vlastných hodnôt, tráviť viac času s rodinou alebo odcestovať za príbuznými do iného mesta len tak, zo dňa na deň. Bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie, tu vzniká nová vrstva britského obyvateľstva.